Menu

Vyhľadávanie

Kristínka Hudáková

Kristínka by mala dnes o dva roky dlhšie vlasy... šepkám si dnes zronená nad hrobom svojej milovanej dcérky... a plač mi skáče do slov... keď zas a znova premietam si... ten strašný deň, keď sa v našej rodine zastavil čas a náš život sa začal uberať úplne novým, neželaným smerom. Bez Kristínky, ktorá svojou neutíchajúcou energiou dobíjala baterky našich životov, ktorá v nás svojimi trefnými a vtipnými postrehmi prebúdzala smiech a chuť do života. Tragédia, ktorá otriasla malým mestečkom a pripravila našu osemnásťročnú dcérku o život, bola strašná, zbytočná, ale nezvratná a je vlastne doteraz zahalená tajomstvom.

Kristínka milovala mesto, kde strávila svoje detské roky, a aj keď ju lákal ďaleký svet, vždy sa sem chcela vracať. Netušila, že odtiaľto odíde už len tam, odkiaľ niet návratu.

Kristínka milovala hudbu. Netušila, že jej najobľúbenejšie melódie zaznejú ako rekviem na jej pohrebe.

Kristínka milovala zvieratká a bola to ona, kto do našej rodiny vniesol nový rozmer lásky – lásku k nemým tvorom.

Kristínka milovala sviatky a s nadšením dodržiavala tradície s nimi spojené. Zvlášť sa tešila na Vianoce, na ich vôňu a atmosféru, veď vtedy slávila aj svoje narodeniny. Netušila, že najkrajšie sviatky roka pre nás budú mať odteraz už len trpkú príchuť pri pohľade na prázdny tanierik na jej mieste.

Kristínka milovala knihy, najmä dojímavé príbehy. Netušila, že ten jej príbeh nadlho otrasie všetkými, ktorí ju poznali a mali radi.

Kristínka milovala nás, svoju rodinu. Naučila nás byť rodičmi. Nikto nás ale nenaučil, ako máme žiť bez nej.

Kristínka milovala život. Možno by študovala, možno pracovala. Určite by však svojou prítomnosťou obohacovala životy ľudí okolo seba.

Kristínka milovala darčeky. Rada ich prijímala, ale ešte radšej rozdávala. Nech je jedným z našich darčekov k jej nedožitým narodeninám aj toto vyznanie, ktorým jej chceme vyjadriť svoju lásku a vďačnosť za roky, ktoré sme s ňou mohli prežiť.